Posúvajte svoje hranice. Nato sú.

Autor: Colleen Hooverová

Názov: Život jedna báseň            

Počet strán: 288 

Vydavateľ: Yoli 

Rok vydania: 2014      

Jazyk: slovenský                                                                    Oficiálna anotácia: Laykenini rodičia sa nevedeli dohodnúť: matka ju chcela pomenovať Layla podľa piesne Erica Claptona, otec navrhoval meno Kennedy podľa Kennedyovcov – hociktorého z nich. Kompromisom vzniklo meno Layken. Dnes už má dievča osemnásť, končí strednú školu a ocitne sa v novej životnej situácii: otec umrel a matka aj mladší brat potrebujú jej pomoc. Navonok pôsobí pokojne a vyrovnane, no v skutočnosti trpí a stráca nádej v budúcnosť.

Celá rodina sa z finančných dôvodov presťahuje na druhý koniec krajiny, do Michiganu. Tu sa Layken zoznámi s príťažlivým dvadsaťjedenročným susedom Willom s veľkou vášňou pre slam poetry, slamovanie. Aj on sa stará o mladšieho súrodenca. Veľmi skoro sa medzi nimi vytvorí mocné puto a Laykenin život odrazu dostáva novú iskru.
Po nádhernom prvom rande mladý pár čaká ohromujúce zistenie. Musia sa vyrovnať nielen so silami, ktoré ich k sebe priťahujú, ale najmä s tými, ktoré ich chcú od seba odtrhnúť. Ďalší úder nedá na seba dlho čakať, ale tentoraz sa Layken nemieni vzdať tak ľahko. A keď chýbajú obyčajné slová, svoje city možno najlepšie vyjadriť veršami...

„Správa sa k tebe vždy úctivo? To je prvá otázka. Druhá otázka znie, či by si sa zaňho vydala aj o dvadsať rokov, keby sa za ten čas vôbec nezmenil. A po tretie by si si mala odpovedať na to, či vďaka nemu túžiš byť lepším človekom. Ak stretneš niekoho, pri kom na všetky tri otázky odpovieš áno, potom si našla toho pravého.“

Postavy:                                                                       

V románe od nadanej spisovateľky Colleen Hooverovej sa stretávame s dievčaťom Layken, ktoré sa spolu s mamou a mladším bratom práve prisťahovalo do Michiganu. Po smrti otca sa snaží zapadnúť a prispôsobiť sa. Layken, alebo Lake, ako ju jej otec zvykol nazývať, je osobou, ktorú si buď zamilujete alebo ju znenávidíte. U mňa našťastie zvíťazila empatia. Napriek tomu, že bola Lake zo začiatku skôr ufňukaná a vystrašená, neodsudzovala som ju. Každý si v živote niečím preskákal a najmenej, čo môžeme takému človeku ponúknuť, je tolerancia. Lake ma naučila, že aj keď sa všetko nezdá ružové, viera v budúcnosť je tu vždy. Udržať si pozitívne myslenie jej pomáhal aj Will. Chlapec, ktorý keď sa zamiluje, tak miluje celým srdcom. Patrí mu môj obdiv za to, že aj napriek spaľujúcej láske voči Layken dokázal kontrolovať svoje emócie a hľadieť na isté veci nezaujato. Bohužiaľ nikto nie je dokonalý a aj pri Willovi mi pár vecí vadilo. Najväčšmi to, v akej neistote udržoval Lake. Raz ju bozkával so slovami, aká je výnimočná a na druhý deň tvrdil, že to bola chyba a viac sa to nezopakuje. Viem, že ju chcel chrániť, ale týmto správaním si ju od seba len zbytočne odohnal. Z vedľajších postáv mi väčší zmysel dávali len Lakeina mama a kamarátka Eddie. Z Lakeinho a Willovho brata som mala pocit, že sú tam vsadení nasilu a len preto, aby mal príbeh viac postáv. 

Prečo áno? 

Kniha bola pre mňa premiérou, čo sa týka vzťahu učiteľ/ študentka. Filmov na túto tému je kopec, ale kniha je predsa len niečo iné, a tak som nevedela čo očakávať. Zo začiatku mal príbeh rýchly spád, ale to len preto, aby sa spisovateľka mohla naplno venovať vzťahu medzi Lake a Willom. Dôverne vykreslila pocit neistoty a strachu, ktorý občas všetci cítime, a ktorému tak často prepadáme. Ak mám byť úprimná, táto kniha je po dlhej dobe jediná, ktorá vo mne dokázala vzbudiť natoľko silné emócie, že som pri nej plakala ako malá. Donúti vás zamyslieť sa nad sebou, svojimi problémami a vy nakoniec zistíte, že okolo vás sú ľudia, ktorí majú tiež problémy a, bohužiaľ, občas neriešiteľné. Celkový dojem dotvárajú citáty od hudobnej skupiny The Avett Brothers a básne, ktoré pochádzajú od samotných postáv príbehu. Samozrejme nesmiem zabudnúť na nádhernú obálku, ktorá dokonale vystihuje podstatu knižky.

„Obrátim sa k nemu. „Ľutuješ, čo sa stalo, alebo ťa mrzí, akým spôsobom si to stopol?“ 
Nakloní hlavu a pokrčí plecami, akoby nerozumel mojej otázke. 

„Za všetko. Nemalo sa to stať.“ 

„Hajzel,“ zakončím.“

Prečo nie? 

Pre Willovo občasné správanie bol môj zážitok z príbehu o trochu slabší. Naozaj ma hnevalo jeho vystupovanie voči Layken a zmeny názorov. Ak už raz niečo poviem, tak si za tým stojím a nemením svoj názor z minúty na minútu. Obaja malí bratia a spočiatku rýchly spád tiež neprispeli k plnému počtu bodov. Ostatné, menšie, chybičky som vďaka prepracovanému deju nevnímala.           

Hodnotenie: